streda 22. júla 2015

Konverzačné variácie

Stála som na zastávke a čakala na autobus. Čas som si krátila prepočítavaním zvyšných jednodolároviek v peňaženke. Hlavu som mala sklopenú, no periférne som vnímala, ako ma míňa niekto na bicykli; niekto, kto naraz spomalil. Tvárila som sa čoraz koncentrovanejšie, nechcelo sa mi rozprávať.

-          Hej! Ako sa máš?
Oslovil ma mladý veselý černoch subtílnej postavy.
-          Dobre a ty?
-          Dobre! Nebojíš sa?
-          Čoho?
-          Rozprávať sa len tak s cudzincami.
-          Prečo by som sa mala báť? Robím to predsa každý deň.
Výsluch pokračoval.
-          Odkiaľ si?
-          Zo Slovenska. A ty?
Spýtala som sa z úprimného záujmu, mal síce bezchybnú angličtinu, no postrádal americký akcent.
-          Z Kene. Vieš, kde to je?
-          Jasné, že hej. Okrem toho funguje u nás doma taká kresťanská aktivitka, keď decká chodia po domoch, spievajú koledy a výťažok ide do Kene na školy a tak.
-          Aha. A čo robíš tu?
-          Pracujem.
-          Iba cez leto?
-          Hej.
-          A páči sa ti tu?
Odpovedala som priamo.
-          Nie.
-          Nie?
-          OC je strašne povrchné miesto na život. No môžem potom cestovať, čo je super. Čo tu robíš ty?
-          Študujem.
-          V Marylande?
-          Nie, v Minnesote. Vieš, kde to je?
-          Jasné, že hej.

Už som si zvykla, že očakávania geografických znalostí sú tu výrazne poddimenzované. Deň predtým sa mi jeden týpek snažil vysvetliť, kde je Kanada.

-          Je tam zima. A sneží tam.
-          Prečo by chcel človek z Kene študovať práve v Minnesote?
-          Chcel som skúsiť niečo nové.
-          Myslím, že sa ti to definitívne podarilo!
V súzvuku s naším smiechom som začula prichádzajúci autobus.
-          Kde bývaš?
Ešte sa rýchlo spýtal.
-          Na severe. A preto idem na juh.
Zasmial sa.
-          Dúfam, že budeš mať pekné leto, aj keď sa ti tu nepáči.
-          Ale jasné, že hej!

Kým sa zatvorili dvere, stihla som mu zaželať pekný deň.

...

Je pravda, že mi na Amerike, ó, a zvlášť na Ocean City, prekáža nespočet vecí. No táto krajina si ma získala práve ľahkosťou a jednoduchosťou, akou sa tu dajú otvoriť rôzne konverzačné linky, pričom sa človek dostane k rôznym viac či menej zaujímavým príbehom a ľuďom, ktorí spestria krátkym rozhovorom deň, bez väčšej námahy. Niekedy pritom nemusí ani zdvihnúť hlavu. 

pondelok 8. júna 2015

Cukríkové variácie

Jemné hojdanie ma uspávalo. Z otvorených okien ťahalo, chladný nočný vietor od rieky narážal na trajekt a cez voľné štrbiny sa vtieral dnu. Striaslo ma, driemajúc na tvrdom sedadle som sa skrčila a objala rukami, aby som sa aspoň trochu zohriala. Kamarátka Miri, s ktorou som cestovala, bola na tom podobne, nuž sme sa tam spoločne kymácali, opierajúc sa jedna o druhú, aby sme sa náhodou nevykotili a neutŕžili verejnú hanbu. I keď pochybujem, že by sme tým niekoho vyrušili z úvah, tí newyorskí ľudia už boli zvyknutí na rôznu a oveľa extravagantnejšiu škálu predstavení.
Trajektom cuklo, už si to mieril do prístavu. Cestujúci sa začali zberať na odchod. S Miri sme sa pomrvili a podráždene otvorili oči. Vedeli sme, že sa musíme ponáhľať, aby sme stihli autobus, ktorý nás mal vypľuť priamo pred domom, kde sme bývali. V noci však chodil len raz za hodinu. Nuž a nemali sme v pláne stráviť ďalší čas extra v spoločnosti podozrivých indivíduí, ktorých koncentrácia bola v okolí mimoriadne hustá i za dňa a zvyšovala sa priamo úmerne s pokročilou dobou.
Splynuli sme so skupinkou oneskorených cestujúcich a netrpezlivo sme vyčkávali pri posuvných dverách trajektu. Potom, ako sa otvorili, sme sa behom náhlili smerom k autobusovej zastávke. Zbytočne. Čakalo nás ďalšie čakanie.
Podľa predošlých skúseností nám už neostávalo iné, iba naskočiť na autobus, ten tam však ešte nebol. Ľudia sa nervózne ošívali; kontrolovali hodinky a nechápavo sa obzerali po tmavom staničnom priestore prerývanom umelým svetlom lámp.
Stála som vedľa svojej kamarátky so založenými rukami. Mlčky sme čakali. Plynuli sekundy, minúty, desiatky minút. Pán stojaci vedľa nás, postarší černoch skôr subtílnej chudej postavy s prešedivelými vlasmi, čakanie nemohol vystáť. Viedol rozsiahly monológ o neúnosnosti situácie; čo si to len dovoľujú, takto nás nechať visieť bez vysvetlenia.
Snažila som sa ho nevnímať,  jeho prenikavý hlas mi však hučal v ušiach. Zložila som si z pliec batoh, chvíľu som sa v ňom hrabala a napokon som našla to, čo som hľadala - stredne veľký balíček farebných cukríkov, ktorý mi napakovala na cestu ešte kamoška na Slovensku.

Will M&Ms make it any better? (Pomôžu tomu aspoň trochu M&Ms?) S úsmevom som natiahla ruku s cukríkmi smerom k rozčúlenému pánovi.

Váhavo na mňa pozrel a na chvíľu stíchol. Zrazu sa zasmial, odhalil rad redších zubov a moju ponuku prijal. Načiahol za cukríkmi, pár si ich vzal a začal cmúľať. Pridali sme sa.

M&Ms always make it better. (Vždy) Zašušlal.

Ako sa nám rozpúšťala čokoláda v ústach, uvoľnilo sa i napätie na zastávke.
Vtom nás ohlušil hluk prichádzajúceho autobusu. 

streda 3. júna 2015

Loptičkové variácie

Sedela som na intráku na posteli, na kolenách som mala položený notebook a vraštila som obočie. Písala som akurát prácu do školy. Zuzka sa medzitým prehrabovala v zásuvke, ktorá zniesla všetko – aj z hada nohu. Netuším, čo hľadala a ona vtedy netušila, kde by to mohla nájsť. Naraz ale objavila čosi iné.

-          Chytaj! Prerušila niť mojich myšlienok.

Intuitívne som nastavila ruku a zachytila som malú mäkkú zeleno-bielu loptičku z gumy.

-          Aj som zabudla, že ju mám, dal mi ju ešte kedysi spolužiak. Neviem prečo, ale mal ich vtedy strašne veľa.

Hodila som jej ju naspäť a ona mi ju so smiechom vrátila; keď to trvalo už nejakú minútu, ohodnotili sme túto zábavku so spolubývajúcou a kamarátkou v jednej osobe ako solídny anti-stresový stimulátor.

Nepamätám si, čí nápad to bol na samom začiatku, ale začali sme si loptičku nechávať na netušených miestach. Bola tam, keď som sa ráno načiahla za budíkom a namiesto toho som nahmatala na prvý pohľad malichernú detskú hračku; Zuzka si ju našla pod vankúšom, v kabelke, pri počítači. Keď som si obliekala rifľovú bundu, hneď som pochopila, prečo je jej vrecko zrazu navreté. Ja som jej loptičku rýchlo položila na podnos v jedálni, keď pootočila na sekundu hlavou, aby zistila, o čo mi ide, keď som úmyselne namierila prstom na bod za jej chrbtom a skríkla: Zuzi, aha!

Pribalila som jej ju k darčeku k úspešným štátniciam a narodeninám – poslednýkrát, čo sme sa videli pred mojím júnovým odchodom do Ameriky. Vedela som, koľká bije, keď mi v júli dorazila k meninám malá škatuľa zo Slovenska – a na sprievodnom liste som si prečítala, čo obsahuje – small ball and letter. Ako som darček rozbaľovala, nahlas som sa smiala a krútila hlavou– táto zábavka presiahla kontinentálny charakter.

Skoro mi ju odplavil  Atlantický oceán, keď som ju na pláži - s dynamickou masou vody v pozadí - fotila na dôkaz toho, že cestovanie prežila. Na chrbte mi len spočinuli začudované pohľady amerických turistov v plavkách. Lopta okúsila vzrušujúci ruch a pulz newyorského Times Square; zobrala som ju na kúzelný východ slnka na Bermudách. A cestovala ďalej. Nadýchla sa puchu obnažených brehov rieky Tejo v Lisabone, v ktorom sme hodiny čakali na prestupný let, zapózovala mi s hlavným námestím starobylého mesta.

Dala som ju Zuzke do dlane potom, ako sme sa hlučne zvítali, už nie viac ako spolubývajúce, na schodoch do Šturáku. Takto sme si ju naďalej vymieňali hádam i polroka, bola svedkom rôznych životných zmien, ktoré nás tento rok postretli a formovali. 

Potom, ako sme sa stretli po mesiaci rumunského odlúčenia, sa ku mne vrátila zeleno-biela lopta znova – zájdená od špiny vďaka ihravým deckám pani vychovávateľky Zuzky. Vymieňanie neustalo. Momentálne so mnou loptička cestuje po Slovensku a  užíva si so mnou moju nezamestnanosť.

-          Nechápem tú loptičku.

Zhodnotila lakonicky moja sestra na útese, z ktorého sme sledovali bermudský východ slnka. Nechcelo sa mi celý príbeh vysvetľovať. Nešlo totiž len o spletitý príbeh malej loptičky, avšak najmä o príbeh veľkého priateľstva. 

Loptička, You & Me

Loptička, Ocean City a Atlantický oceán

Loptička,Times Square, pulz a tep

Loptička, Bermuda a východ slnka

Loptička, Lisabon a zapáchajúci breh rieky Tejo

Loptička, magický Lisabon, bezmenní chlapci

Loptička, jedna z posledných ciest vlakom zadarmo, niekde na strednom Slovensku

Loptička na ľudovej veselici, niekde na strednom Slovensku

Loptička, Banská Bystrica a jedno z najkrajších slovenských námestí

Ešte nespíte?

piatok 17. apríla 2015

Variácie megalománie

Marec roku Pána 2015 sa v mojom prípade niesol v znamení spoznávania nie práve mainstreamovej destinácie, na štyri týždne som sa presídlila do Bukurešti, vibrujúcej metropoly  Rumunska.

Keď nadišiel čas tretieho a zároveň predposledného víkendu mojej rumunskej misie, povedala som si, že už by bolo dobré a spásonosné splniť si jeden z jej hlavných bodov programu – exkurziu do útrob paláca parlamentu, budovy, ktorú dal postaviť bývalý komunistický diktátor Nicolae Ceausescu so svojou manželkou Elenou. Je celosvetovo známa ako megalomanský projekt mysle rozožratej mocou a tiež ako druhá najväčšia administratívna budova na svete – po Pentagone. Drvivý priestor kolosu sa   nevyužíva, časť slúži ako múzeum, isté priestory zaberá od r. 1996 národný parlament. Prehliadka trvala dve hodiny, pričom sprievodca na záver poznamenal, že sme nahliadli len do piatich percent jej priestorov.




-          Je efektívne vôbec prevádzkovať takúto budovu na účely parlamentu? Spýtal sa so záujmom sprievodcu mladý Brit.

-          Neviem, či sa môžem k tomu vyjadriť, ešte nemám po pracovnej dobe. 

Tí, ktorí sme pozorne počúvali, sme sa zasmiali. 

-    Viete, táto budova je veľká a separovaná od zvyšku sveta. Môže sa tu diať hocičo bez toho, aby si to ktokoľvek všimol. Na čo narážam je, že polka politických predstaviteľov má na krku obvinenia z korupcie a na druhú to ešte len čaká.



Zakúpila som si lístok na najdlhšiu tour zahŕňajúcu i terasu a podzemie, s anglicky hovoriacim sprievodcom, musela som však na ňu čakať vyše hodiny, nuž som sa zatiaľ prešla po vonkajšom chodníkovom obvode paláca. Vyplnilo mi to z veľkej miery čas. 

Pridelili nám zarasteného sprievodcu menom Lucian, modré oči mal schované za okuliarmi a dlhé vlasy zviazané do copu.

-          Nemusíte sa ma báť, aj keď mám dlhé vlasy. Rád zodpoviem na vaše otázky.

Vzhľadom na môj deficit schopnosti pozorne počúvať inštrukcie a odpor k pohybu v organizovanej skupine, nie som zvyčajne naklonená tomuto typu organizovania exkurzie, radšej si sama prečítam zaujímavosti, prípadne sa strácam v myšlienkach evokovaných priestormi. Tentoraz som sa však držala celý čas na začiatku grupy, aby mi neušlo jediné slovo z Lucianovho výkladu, bol totiž prešpikovaný nielen faktami, ale i zaujímavosťami a pikoškami – pričom nikdy nezabudol uviesť, koľko relevantných zdrojov sa k tomu – ktorému tvrdeniu viaže. Nuž a stratiť by som sa v tom bludisku ozaj nechcela. Lucian navyše oplýval mne vlastným typom humoru – suchým anglickým, nuž som sa neraz dobre zachechtala.

Lucian prehliadku začal ponukou práce pri predstavovaní najväčšieho lustra v paláci, ku ktorému zvrchu vedie špeciálna miestnosť, aby ho bolo možné vyčistiť.

-          Náš čistič lustra onedlho odchádza do dôchodku, ak by ste teda mali záujem, pozícia sa čoskoro uvoľní.. 
-     Nie? Uvedomujem si, že to pravdepodobne nie je ten najprestížnejší job na svete.

Vzápätí nás varoval:

-          Pripravte sa na veľa schodov!

Keď sme po zdolaní niekoľkých schodíšť stáli v ďalšom bode prehliadky, zadýchaný Lucian skonštatoval:

-          Výhoda tejto práce je, že po absolvovaní všetkých schodoch niekoľkokrát denne nemusíme chodiť do posilky. A nerobím si srandu!

Postupne nám odhaľoval vybrané miestnosti obrovského kolosu, relatívne nového – z veľkej časti postaveného v 80-tych rokoch (stavba sa začala v ´84.), na ktorom OFICIÁLNE pracovalo približne 20 000 ľudí (veľká časť boli vojaci armády) 24 hodín denne sedem dní v týždni v troch zmenách. Diktátor chcel stavbu dokončiť v horizonte dvoch! rokov,  čo sa mu nepodarilo. Bola dokončená až v 90-tych rokoch po jeho smrti. Stavba mala byť výsostne rumunská, postavená rukami rumunských ľudí z rumunského materiálu, čo mu vyšlo takmer do dokonalosti – výnimku tvorí asi sedem obrovských mahagónových dverí v jednej z najveľkolepejších miestností – boli darčekom od konžského diktátora, ktorý takto nechtiac zmaril Ceaucescovu utkvelú predstavu.

Niektoré sály boli vskutku dych vyrážajúce, skvejúci sa mramor (i vzácny – ružový: Prečo sa už v Rumunsku neťaží žiadny ružový mramor? Lebo je všetok tu), zlaté aplikácie na stropoch, zlatom a striebrom dekorované obrovské závesy vážiace niekoľko ton, žiarivý krištáľ inštalovaný v stovkách lustrov (i keď nie všetky boli obdarené vlastnou miestnosťou na čistenie).

V jednej zo sál nás, skupinu asi pätnástich ľudí, Lucian vyzval na potlesk. Efekt odrážajúceho sa zvuku evokoval pri zatvorených očiach predstavu, že v miestnosti aplauduje aspoň stovka obdivovateľov režimu. Perfektný nástroj propagandy. Najmä v časoch, keď bol vládnuci pár svojím ľuďom čoraz viac nenávidený.

Prechádzali sme miestnosťou, kde sa svojho času stretol Jásir Arafat so Šimonom Peresom. Sála bola pre účely stretnutia v r. 2008 zvolená zámerne, má totiž dvoje hlavných dverí situovaných presne oproti sebe; lídri tam do miestnosti vošli simultánne a vyhli sa doťahovačkám, kto z nich vstúpi do miestnosti ako prvý a získa tak status toho dôležitejšieho politika. Kedysi tu odznel i prejav Georgea Busha staršieho.

Nastúpili sme do výťahu za cieľom návštevy terasy s výhľadom na ďaleko sa rozkladajúcu Bukurešť. 



Zdalo sa mi, že výťah cestuje dlhé minúty, koľko poschodí sme museli minúť bez toho, aby sme mali možnosť nazrieť do ďalších útrob paláca. Z terasy za prepukajúceho dažďa a zdvíhajúceho sa vetra sme pochopili, čo všetko padlo kolosu za obeť. Tisícky a tisícky historických budov zrovnaných so zemou, ľudia vysťahovaní zo svojich domov častokrát len hodiny a minúty pred samotnou demoláciou, čo spôsobilo nárast samovrážd a infarktov, pretnutie mesta na dve časti, čo v súčasnosti vedie k obrovským dopravným problémom. Lucian namieril prstom na budovu ortodoxného chrámu schovaného medzi šedými budovami.

-          Vynímala sa tu hrdo stáročia. Ceaucescu vydal rozkaz na jej demoláciu, viete si predstaviť, že by ako náboženský symbol stála bok po boku monumentu neobmedzenej komunistickej moci? Hlavný architekt ju však chcel zachrániť, tak kostol doslova zdvihli a posunuli o niekoľko stoviek metrov ďalej, aby už viac neklal oči. A to nebol jediný prípad, v tom čase sa poposúvalo veľké množstvo kostolov.

Lucian namieril prstom na ďalší bod v šedi mesta.

-          Diktátor dal mimochodom zbúrať i jednu z najstarších nemocníc v meste, ktorá zahŕňala i kaplnku. Hovorilo sa, že kto ju znesvätí, bude potrestaný smrťou na Vianoce. Nicolae a Elena boli zastrelení na prvý sviatok vianočný. Je na vás, aby ste si urobili úsudok.

V obrovskom areáli schovanom za múrmi sme mohli pozorovať prebiehajúce konštrukčné práce, žeriavy sa mihali v pohybe.

-          Pôvodne tam mala stáť strážnica paláca. Momentálne sa pracuje na výstavbe ortodoxného chrámu, ktorého výška má presiahnuť palác samotný, do troch rokov by to malo byť hotové. Ak teda navštívite Bukurešť v tom čase a pozriete sa na palác spredu, na jeho samotnom vrchole sa bude vypínať kríž.

Paradox nás rozosmial.

Zišli sme výťahom o niekoľko poschodí nižšie, aby sme vyšli na balkón, z ktorého mal diktátor prednášať prejavy podrobenému ľudu, nikdy sa však toho nedožil.

-          Mal byť na očiach, ale nedosiahnuteľný. Ľudia by ho videli, ale nemohli by sa k nemu priblížiť, palác bol ako nedobytná pevnosť.
-          S týmto miestom sa inak spája vtipná historka; traduje sa, že práve z tohto balkóna vyriekol Michael Jackson svoju slávnu vetu „How are you doing, Budapest?“. V skutočnosti sa to nestalo tu, ale tú story mám rád.

Posledný bod prehliadky prebehol v podzemí, v priestoroch nukleárneho bunkra s inštalovanými historickými fotografiami.

Na stavbe OFICIÁLNE nikto nezomrel, ako však poznamenal Lucian, pri absolútne žiadnych bezpečnostných štandardoch a tempe, v akom palác rástol, to zrejme ani nie je možné. Poznamenal:

-          Neexistujú rukolapné dôkazy v podobe záznamov, ale kolujú príbehy. Nemyslím si, že všetci hovoria pravdu, no nie je možné, aby všetci klamali.

Na ilustráciu uviedol príbeh bezmenného vojaka. Na stavbe nevídaných rozmerov, kde sa zaangažovalo neuveriteľné množstvo ľudských kapacít, boli v tom čase len 2! toalety, i to pomerne vzdialené. V jeden deň sa diktátor zastavil skontrolovať stavbu a prichytil pri tom v nestráženej chvíli vojaka, kvočiaceho v jednej z miestností bez toho, aby si ten čo i len  povšimol, že bol prichytený. Diktátor ticho za sebou zavrel dvere a o pár dní vojak zmizol bez stopy. Pri neskorších prerábkach sa našla v betóne kostra. Či patrila úbohému vojakovi, sa nedá overiť.

-          Ak si všimnete, na stenách sú autentické nápisy ľudí, ktorí tu otročili. 
Napríklad „Už len sto dní do konca vojenskej služby“, videla som i nápis podporujúci obľúbený futbalový tím, na ktorého názov si už nespomeniem.

-          Tí ľudia boli ako my, so svojimi snami, túžbami a predstavami.. Poznamenal Lucian.

Po týchto slovách sa mi na jazyku usadila trpkosladká príchuť. Znepáčil sa mi ten dych berúci kolos, čo ako fascinujúci; stále je to len prízrak, ktorý finančne ožobračil krajinu, zničil životy tisíckam ľudí, zmrzačil historické mesto. Áno, môže slúžiť ako pamätník; ako dôkaz toho, čo dokáže šialená myseľ pri moci. Či naopak? Ako moc korumpuje myseľ? 

Koľko takých dôkazov ešte potrebujeme?

...

Zaradili sme sa, aby sme dostali naspäť svoje pasy a občianske preukazy s výmenou za návštevnú vstupku. Osobne som sa Lucianovi poďakovala za hlboký výklad. Zhrabla som svoje ID a s ťaživým pocitom na duši som sa ponáhľala preč z tej budovy, len aby som ju už mala za chrbtom. Dážď zmohutnel, zmáčal mi vlasy v sekundách. S rukami vo vreckách a vodou v teniskách som zamyslene kráčala domov.